Vilayanur S. Ramachandran, jeden z najznámejších neurológov súčasnosti, sa už dlho zaoberá synestéziou. Už celé storočie je známa, ale zanedbávaná vlastnosť kríženia zmyslov - napríklad počuť farby alebo cítiť zvuky. Ostatní vedci sa synestézii dlho vyhýbali a považovali ju za omyl alebo nepodstatnú maličkosť. Aká je však v skutočnosti?
Ramachandran pomocou niekoľkých sofistikovaných experimentov dokázal, že synestézia skutočne funguje. Napríklad sa ukázalo, že tí synestéti, ktorí vidia čísla ako farby, dokážu rozlíšiť dvojky v počte päťiek oveľa rýchlejšie ako bežní ľudia, ktorým digitálne čísla splývajú. Synestézia teda nie je žiadna ilúzia, ale neobvyklá schopnosť jej nositeľov.
Ramachandran dokonca vyslovil odvážnu tézu, že synestézia nie je len metaforickým krížením zmyslov, ale že za ňou v skutočnosti stojí fyzické kríženie nervov. Vnemy určené pre jednu oblasť v mozgu sú "nechtiac" spracované inou oblasťou, ktorá ich interpretuje ako inú modalitu - podobne ako pri otvorení hudobnej skladby v textovom súbore v počítači: z hudby sa zrazu stane text.
Ramačandranova teória synestézie však ide oveľa ďalej než len k jej vysvetleniu: pokúša sa vysvetliť aj existenciu metafor a - v konečnom dôsledku - jazyka. Ľudia sa rodia s obrovským množstvom nervových spojení, ktoré im umožňujú dobre sa prispôsobiť prostrediu. V ranom detstve sa tie spojenia, ktoré často používame, posilňujú - a ostatné miznú. Synestézia potom môže vzniknúť vďaka genetickému pretrvávaniu niektorých nervových spojení, ktoré boli u normálnych ľudí odsúdené na zánik - napríklad tých, ktoré spájajú farby a zvuky.
Ale ako je možné, že zdanlivo zbytočný gén, ktorý stojí za týmto "bezvýznamným" nervovým spojením, sa cez prirodzený výber dostal až do súčasnosti? Podľa Ramachandranovej teórie o vzniku jazyka "postupným synestetickým nabaľovaním" práve táto otázka spája zdanlivo jednoduchú a bezvýznamnú synestéziu s metaforami a jazykom. Toto kríženie je totiž pravdepodobne evolučne výhodné a do určitej miery ho máme všetci!"
Všetci máme nervové vstupy jednotlivých zmyslov aspoň trochu prepojené - a práve tieto prepojenia sú základom našej schopnosti abstrahovať a chápať metafory. Dokážeme si spojiť "ostrý zvuk", "ostrý tvar" alebo "ostrú chuť", hoci slovo "ostrý" má v každom prípade úplne iný význam. Ramachandran ukázal, že ich asociácia nie je kultúrne podmienená, ale je nám vrodená - a vidí za tým práve neurónové kríženia.
Nakoniec tvrdí, že práve táto schopnosť bola nevyhnutnou podmienkou na spustenie evolúcie ľudskej reči. Na jej začiatku totiž musel byť nejaký základ spoločný pre všetkých ľudí, univerzálne zrozumiteľné spojenie niektorých zvukov s predmetmi v okolitom svete. Ramachandran to vidí v podobnom nervovom krížení, ktoré v tomto prípade zahŕňa motorické oblasti.
Podľa jeho názoru boli pri vzniku ľudskej reči jemné kríženia, ako keby ľudia pomenovali ostré predmety ostrými zvukmi a tupé predmety tupými zvukmi. Na začiatku evolučných procesov totiž môžu byť maličkosti, ktoré následne vedú k obrovským zmenám; žirafí krk tiež nevznikol naraz, ale postupne, prostredníctvom trvalého predlžovania spôsobeného drobnou výhodou niekoľkých centimetrov navyše pri hľadaní potravy.
Argumentácia nemusí byť stopercentne presvedčivá; autor tohto článku si netrúfa čitateľa o tom presvedčiť. V každom prípade ponúka skvelý príklad možného vysvetlenia spoločenskovedných javov evolučnou (neuro)biológiou. A práve o to sa Ramachandran pokúša v svojej knihe A Short Trip Through Human Consciousness, ktorej anglický preklad práve vychádza.
