Priestor, tak ako sme zvyknutí ho chápať, je vymedzený tromi dimenziami (výška, šírka, hĺbka). V modernej reči je tiež nazývaný 3D priestorom. Binokulárne videnie nám umožňuje vnímať veci okolo nás trojdimezionálne, resp. umožňuje nám vnímať hĺbku priestoru. Je to dané vzdialenosťou medzi očami, pričom každé oko sníma realitu z trošku iného uhla, pričom tieto oblasti sa určitým spôsobom prekrývajú, a mozog následne modeluje 3D obraz. Priestorové videnie nám teda umožňuje vidieť výšku vecí, ich objem, veľkosť, aj vzdialenosť.
Nie je vrodené, vyvíja sa so zrením očného aparátu, i centrálnej nervovej sústavy (mozog, miecha) počas prvého roka nášho života, okolo 6-8 roka sa upevňuje. K jeho vnímaniu je predpokladom mať obe oči relatívne zdravé. K prehĺbeniu tohto vnímania musíme mať možnosť si priestor tiež "ohmatať" a pohybovať sa v ňom, eventuálne ho skúmať aj pomocou hlasu (reči) a načúvaniu. Vnímanie troch rozmerov tiež súvisí s poňatím našej telesnej schémy.
Fungovanie v 3D priestore je pre nás v bežnom živote takmer zautomatizovanou záležitosťou. Vyhýbame sa prekážkam, dokážeme odhadovať vzdialenosť, rozlišovať predmety v okolí, ale aj účelne koordinovať pohyby svojho tela, chodiť, vykonávať rôzne druhy športov, čítať, písať, obliekať sa, čistiť si zuby, manipulovať s predmetmi, atd.
Vďaka našej každodennej skúsenosti nám mozog umožňuje "vidieť" vhodne konštruované trojdimenzionálna obrazce na v skutočnosti dvojdimenzionálnej ploche - papier, počítač.
Priestorová predstavivosť je potom schopnosť mozgu pracovať s vnemy a v pamäti uloženými predstavami 3D objektov, even. sa orientovať v pamäťovej konštrukcii nejakého priestoru. Táto schopnosť má zvyčajne vizuálny charakter.
Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale o to, nájsť očami dvere.
– Werner von Siemens
